AKO SOM SA SNAŽIL NEMODLIŤ SA

            Mal som sedemnásť a v priebehu niekoľkých mesiacov sa mi toho nakopilo v živote toľko, že som skončil v depresiách a začal som pochybovať o Bohu. Začalo sa to tým, že som neurobil prijímacie skúšky na vysokú školu. Ešte v ten týždeň som robil ďalšie skúšky, tentokrát na vodičák. Zdalo sa, že všetko pôjde hladko, až kým sa predo mnou na frekventovanej ceste nezjavil cestný stroj. Bol som príliš nervózny na to, aby som ho predišiel, takže väčšinu jazdy som si to šinul rýchlosťou asi 20km/hod. Ani na tejto skúške som neuspel.
            Niekoľko týždňov nato mi moja priateľka dala kopačky. Samozrejme ma to odrovnalo. Dnes sa mi o tom hovorí ľahko, ale vtedy mi to pripadalo, akoby sa celý môj život zrútil ako domček z karát.
            A okrem toho sa mi nesplnil ešte jeden sen. S kamarátom Stevom sme pripravovali misijný projekt. Chceli sme chodiť po školách, organizovať koncerty, hovoriť s ľuďmi o Ježišovi. Dokonca nám už začali chodiť pozvania. A zrazu to všetko skončilo hrozným spôsobom. Jeden Stevov kamarát spáchal samovraždu a Steve ostal z toho zdrvený. Odsťahoval sa preč, k ľuďom, ktorí mu mohli byť v jeho situácii viac nápomocní. Všetkým nám bolo jasné, že misijný projekt bez Steva fungovať nebude.
            Naše plány skrachovali náhle a ja som sa nemohol zbaviť pocitu, že sa na mňa vykašľal. Nie Steve, ale Boh. Ponúkol som mu svojich „päť chlebov a dve ryby“, a on, namiesto toho, aby ich prijal a mňa požehnal, mi ich hodil pod nohy.
            Keďže na vysokú školu som sa nedostal, musel som si nájsť prácu. Začal som pracovať ako upratovač záchodov v jednej nemocnici. Život i svet navôkol mi strašne zošediveli. Začal som sa strániť ostatných ľudí. Po návrate domov som nemal chuť robiť nič iné, iba spať. Pripadal som si ako stratená existencia a nemal som pocit, že Boha by to nejakým spôsobom zaujímalo. Začal som pochybovať o tom, že vôbec existuje. Ak áno, ako by toto všetko mohol dovoliť?
            Moja vnútorná dilema vyvrcholila v priebehu jednej nedeľnej bohoslužby. Uveril som tomu, že všetko, čo sa tam deje, je iba nezmyselné divadlo, a my sa na ňom zúčastňujeme. V jednom momente som sa zdvihol z lavice a odkráčal som von, do chladnej noci. „Neverím, že existuješ!“ povedal som Bohu v hneve a po tvári mi tiekli slzy. Cítil som sa oklamaný.
            Nasledujúci deň som si dával pozor na to, aby som sa nemodlil. Ale aj keď som sa snažil nemodliť sa, nijako sa mi neuľavilo. Cítil som sa ešte viac opustený a zranený. Opakoval som Bohu, že neexistuje. Chcel som prestať veriť, ale akosi to nešlo.
            K môjmu údivu moje pokusy o odpadlíctvo prevrátili môj modlitbový život naruby. Časom som si uvedomil, že s Bohom hovorím omnoho viac, ako keď som sa snažil byť vzorným kresťanom. Moje modlitby ale neboli ničím učesaným.
            Boli nesúrodé a drzé. Prestal som sa snažiť robiť na Boha dojem. Výsledkom však bolo, že som bol k nemu omnoho úprimnejší ako kedysi.

                                                                                                (zdroj: Pete Greig, Když Bůh mlčí)